I don't love you anymore. Goodbye.
To je veta z môjho obľúbeného filmu o vzťahoch. On sa jej pýta, prečo odišla z New Yorku. Ona odpovedá, kvôli chlapovi. A to si ho nechala len tak? Jednoducho, "Už ťa nemilujem, zbohom." A v prípade, že by si ho stále milovala? Tak by som neodišla...
To sú tie drobné rozdiely medzi reálnym životom a filmom. Prirodzene okrem toho, že v pozadí hrá občas celkom príjemná hudba. Človek niekoho miluje a predsa ho opúšťa. A keď si kladie úplne prirodzenú otázku: Prečo?, odpoveď na ňu nachádza len ťažko. Pretože za ním nestojí žiaden šikovný scenárista, ktorý by mu napísal výstižnú repliku. A ja si často prajem mať pred sebou aspoň námet, skicu vlastného života, aby som si mohla dopredu naplánovať vtipné a výstižné odpovede na všetko, čo ma v živote stretne.
Niektoré veci prichádzajú celkom nečakane, ako napríklad výhra v športke alebo menštruácia pri nepravidelnom cykle. Iné môžem plánovať celé týždne a napriek tomu, že som na všetko pripravená a každá možnosť je rozobratá do detailov, nakoniec sa aj tak nachádzam v situácii, keď neviem, čo mám povedať. Ako včera, keď on ležal vedľa mňa, ja som ho objala a povedala: Milujem ťa. A chcem sa s tebou rozísť. A potom som sa rozplakala.
Po roku spoločného bývania je opäť túžba po slobode a nezávislosti silnejšia ako čokoľvek, čo mi ten človek dal. Opäť sa raz ocitám na začiatku niečoho nového a zároveň dôverne známeho, ako keď nájdete staré tanečné topánky zahrabané v škatuli na spodku skrine. A tak vyzúvam svoje domáce papuče a zapínam si pracku na nepohodlnejších a neistejších topánkach a s každým ďalším krokom sa ku mne vracajú tie pocity, na toré som dávno zabudla. Viem, že v nich budem často zakopávať a privedú ma zase k problémom, ale aj tak to risknem. Pretože papuče ma robia spokojnou, ale tanec mi dáva slobou.
A tak zatváram dvere na našom spoločnom byte a vyrážam do nočných ulíc a pokúsim sa zase nájsť samú seba.
Welcome back, Miss Jones.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára