Ovečka bola moja spolužiačka na strednej škole. Milé dievča s brčkavými vlasmi a nevinným kukučom, ktorá celý život chcela študovať veterinu. Nakoniec sa tam aj dostala, no v polovici zimného semestra akosi prišla na to, že to nie je ono. Totálne sklamaná fungovaním školy sa zrazu vzala, pricestovala do Bratislavy a urobila si kurz letušky. Presťahovala sa do Talianska za svojím niekoľkoročným priateľom s taliansko-argentínskym občianstvom, ktorého stretla počas letnej brigády v Španielsku a začala lietať pre jednu nízkorozpočtovú írsku spoločnosť. Po roku som si urobila výlet a navštívila ju na víkend. Trochu sa mi posťažovala na prácu, frajera a život tak všeobecne, obehali sme nejaké tie talianske pamiatky a večer vypili tri fľaše Lambrusca.
Teraz, po takmer dva a pol roku idem znovu na víkend do Talianska, tento krát na jej svadbu. Ovečka nechala prácu letušky, naďalej žije so svojím taliansko-argentínskym priateľom a majú mesačné bábo. A v sobotu sa berú. Ja, ako bývalá spolužiačka a maniak do cestovania som sa prirodzene na svadbu nanominovala. Kúpila som si letenku od rovnakej írskej nízkorozpočtovej spoločnosti, pobalila príručnú batožinu a vybrala som sa na výlet.
Na bratislavskom letisku som pristávala iba raz, s hodinovým meškaním niekedy uprostred noci a nebol to príjemný zážitok. Človek by čakal niečo viac od hlavného mesta. Na druhej strane, kto by už lietal na Slovensko? A načo budovať dobrý dojem pekným a veľkým letiskom s množstvom služieb, keď potom turista príde do mesta a dojem mu aj tak pokazia mizerné a drahé služby a totálna nuda. Letuška menom Magda tvrdohlavo so mnou odmietala komunikovať po česky/slovensky, všetkých nás pousádzala a spočítala ako sliepka svoje kuriatka. Počas letu som mala permanentne zaľahnuté v ušiach, čo nebolo celkom na škodu, lebo som aspoň nemusela počúvať reklamné spoty a hlučné deti spolucestujúcich.
Letiskové terminály sú mimochodom raj pre ľudí zaujímajúcich sa o diverzitu ľudského správania. Zatiaľ čo som čakala na let, chvíle som si krátila pozorovaním kanadských dievčat (kanadská francúzština znie veľmi divne), sociopata neidentifikovanej národnosti, ktorý sa nalepil na dve Slovenky a úchylným spôsobom ich všade prenasledoval, postavil sa k nim čo najbližšie a ticho tam stál a talianskej päťčlennej rodinky v pravom slova zmysle – deti sa hádžu o zem, rodičia ich úspešne ignorujú a halou sa ozýva: „Mammaaaa...“ nasledovaná plačlivým tónom s nezameniteľným prízvukom. Tým nechcem tvrdiť, že len Taliani majú hlučné, nevychované deti iritujúce celé okolie. U Španielov je to rovnaké. A potom ešte slovenský apatický pár – holohlavá hlavohruď berie svoju frajerku na dovolenku do Talianska. Aspoň ja som si to tak predstavovala. Keď ma prestalo baviť premýšľať nad tým, kto sú moji spolucestujúci a čo ich vedie do rovnakej destinácie, začala som uvažovať nad rôznymi spôsobmi, ako by sa dali do lietadla prepašovať drogy, zbrane a iné zakázané predmety. V lietadle som pokračovala úvahami nad tým, čo všetko by sa dalo použiť ako zbraň v prípade, že by som bola terorista a chcela uniesť Boeing 737-800.
Úspešne som zvládla logistiku svojej osoby z letiska na vlakovú stanicu. Človek si povie, že najdlhšie rady na lístky a stanica plná ľudí býva v piatok podvečer v Bratislave alebo v nedeľu na obed v Košiciach. Potom si zažije čakanie na lístky v Bergame, kde síce stoja dva automaty, ale ani jeden nie je funkčný a pochopí, že ešte stále môže zažiť niečo nové. V rámci svojej paranoje, že kdesi existujú ľudia, ktorí sa zabávajú tým, že dávajú turistom zlé informácie a namiesto do Milána ich pošlú niekam celkom inam, som si dvakrát overila, či som nastúpila do správneho vlaku. Doubble-chek pri prestupe.
Severné Taliansko sa dosť podobá na Slovensko. Až na to, že na stanici sa môže fajčiť a človek nerozumie nápisom na tabuľkách. Momentálne mám pocit, akoby som cestovala z Bratislavy do Zvolena. Rovina, polia, sem tam nejaká zastávka. A spomínam si na oslavu Ovečkiných osemnástin, na stužkovú a na to, že si ju len ťažko viem predstaviť ako maminu. Keď som ju videla naposledy, stále vyzerala na šestnásť, tak dievčensky. A odrazu je rodič. A vydáva sa. A mňa tak trochu desí predstava, že by sa to mohlo stať aj mne.
